V sobotu v noci prehral Yasen svoj dlhý boj s rakovinou. Ostalo po ňom veľmi prázdne miesto.
Yasen bol vždy veľmi štedrý. Nechať sa od neho pozvať na večeru znamenalo pripraviť sa na šesť chodov a riskovať hriech obžerstva. Nikdy sme nesmeli vynechať žiadnu špecialitu. On sám jedol málo; s úsmevom však kontroloval, aby naše taniere boli vždy plné. V máji sme s priateľkou prijali jeho pozvanie a strávili s ním týždeň v Bulharsku; postaral sa o nás ako o kráľovský pár.
Yasen mal rád život a vedel sa radovať z každého dňa. Zažil som s ním všeličo: bol som s ním na kúzelníckom predstavení, na káve v hoteli Hilton, (bol v ňom ubytovaný Ánand – čo keby išiel okolo?), v pravoslávnom kláštore i na vrchole dvojtisícovky. Zo všetkých zážitkov mal čistú radosť; posledný rok som ho často videl unaveného, nikdy však mrzutého či nahnevaného. Keď zasadol za šachovnicu, na jeho tvári sa hneď objavil široký úsmev.
Kráľovská hra bola Yasenovou láskou. Nepoznal som väčšieho šachového nadšenca. Ak čo len trochu mohol prísť do klubu na utorkový bleskový turnaj, prišiel. Na internete sledoval všetky online prenosy. Keď som mu na jeseň rozprával o Šachovej Olympiáde, rýchlo som pochopil, že si partie Slovákov pamätá omnoho lepšie ako ja sám. Aj v zime, keď mal nastúpiť do nemocnice, dúfal najmä v to, že si predtým ešte stihne zahrať vianočný blicák na Slovane a trojkráľový turnaj v Dúbravke.
Už si s ním bleskovky nezahráme. V nebi vyskúša svoje 1.e4 c5 2.c4 na iných majstrov, ako sme my. Yasen odišiel príliš skoro. Žil ale život, na ktorý môže byť hrdý. A ja som hrdý na to, že som smel byť jeho priateľom.
Česť jeho pamiatke.
Ján Markoš