Patrí sa niekedy si zaspomínať na ľudí, ktorí nie sú medzi nami, zaslúžia si to. Medzi bratislavskými šachistami bolo veľa postáv a postavičiek, ktorí nevynikali ani tak tým, že vedeli dobre hrať šach, ale ich spoločným menovateľom bolo, že mali túto hru nado všetko radi a veľa jej dokázali obetovať. Ich mená nenájdeme v šachových análoch, tabuľkách, sú v našich mysliach, ale dokedy, keď tu my nebudeme.
Jedným z takýchto obetavých vyznávačov tejto kráľovskej hry bol František Ďurďovič, zvaný inak ako „Fero“. Fero ma raz oslovil ako vodič trolejbusu – „Odkiaľ ideš chlapčisko“? Bolo už dosť hodín večer a ja (v tej dobe asi 13–ročný) som mu odpovedal, že zo šachu. Viac nebolo treba, debata sa uberala ďalej týmto smerom. Slovo dalo slovo, Fero ma presvedčil a ja som sa dostavil na tréning do šachového klubu DPMB Bratislava na Martanovičovu ulicu. Ihneď som pobadal, že Fero je tu akýmsi lídrom. Bol všade, či už pri analýzach partií, alebo pri organizovaní zápasov. V tej dobe ešte spadali šachy pod zjednotenú telovýchovu a podľa vzoru, že tejto hre holdoval sám Lenin sa na báze ROH (Revolučného odborového hnutia) zakladali rôzne červené kútiky v priestoroch národných podnikov a bola tu masovosť, pretrvávajúca ešte z 50–tých rokov. Poďme však naspäť k Ferovi. Spomeniem niekoľko úsmevných príbehov s ním spojených. Raz, keď som išiel po ulici (bolo to ešte ráno) videl som, ako asi 50 ľudí tlačí trolejbus, ktorí boli povzbudzovaní jeho vodičom – Ferom slovami „Tlačte katolíci tlačte, keď chcete ísť do roboty“. Fero mal na sebe erárny šedý kabát a v ruke držal rovnako erárnu brigadírku, ktorou cestujúcich poháňal. Fero býval v Prievoze vtedy v okrajovej časti Bratislavy, kam aj viedla trasa trolejbusu. Nečakane zastavil pred dreveným plotom, cestujúci sa zvedavo začali okolo seba obzerať, čo sa deje, či spadli palice a pod. Vzápätí vytiahol odkiaľsi vrece zemiakov a snažil sa ho prehodiť cez plot. Nejako sa mu to nedarilo, čo prítomní komentovali slovami „slabý chlap“, napokon však celý červený a spotený vrece prehodil... Chodili sme na zápasy šachovej ligy aj mimo Bratislavu. Spomínam si, že keď sme boli v Tatrách, boli sme ubytovaní v hoteli Park v Novom Smokovci. Ráno boli raňajky vo forme švédskych stolov. Pre Fera to bola španielska dedina, ako šetrný človek nosil zo sebou maximálne chlieb so slaninou, ktorý mu bohato postačoval ako celodenná obživa. Ako sme raňajkovali vidíme, že si zobral čaj, presnejšie šálku s čajovým vrecúškom. Horúcu vodu si nalial do šálky, potom zobral vreckový nožík, s ktorým urobil do vrecúška dieru a všetky zrná vysypal do vody. Fero sa snažil na nás pôsobiť nielen ako šachový tréner, ale aj ako vychovávateľ. Okrem jeho poučiek „Bauer ist kein Hund“, alebo „das Pferd am Rande ist eine Schande“ (pešiak nie je pes, kôň na kraji je hanba) a tiež – „keď robíš rošádu, to ako keby si sa oženil“, mi utkveli v pamäti jeho rozhovory s prichádzajúcimi frajerkami odo mňa starších šachistov. Najprv si zobral na paškál slečnu, ktorej sa všetko možné povypytoval, potom poučil jej spoločníka napr. v tom, že železo sa musí kuť, až keď je horúce, čiže na žene je treba najprv opáčiť vnady a až potom sa môžeme dopracovať ku ostatnému. Najčastejšie mal pridelený trolejbus s trasou okolo bratislavského hradu. V zime, v časoch poľadovice nedbal na predpisy a rútil sa z kopca vysvetľujúc prítomnému šachistovi s malou dušičkou, ako mal minulú partiu vyhratú. V DPMB som bol 7 rokov, keď som prestupoval do iného klubu, potreboval som vrátiť zapožičanú literatúru tzv. Šahovski informator. Vtedy to bola vzácna kniha, vydávaná polročne v Juhoslávii a bolo v nej mnoho aktuálnych komentovaných partií. Informator som už samozrejme nemal, pretože som ho prepil, bolo treba vymyslieť náhradu. Stano Petrík, vtedy študent – strojár zostrojil obal s názvom Šahovski informator, ktorým sme obalili takú tenkú brožúru (Otázky modernej šachovej teórie) za pár korún a išli sme Fera čakať na zastávku trolejbusu. Poctivo sme čakali hodinu až urobí okruh (niežeby sme prešli na druhú stranu Obchodnej ul. a skrátili si čakanie o polovicu...) až sa Fero aj s trolejbusom dostavil. Vytiahli sme “Informatora“ a čakali čo bude. Došli sme na konečnú, kde mal viac času a on si začal čuduj sa svete obzerať aj obsah knižky. Naďabil na jej druhú stranu s pôvodným názvom (Otázky modernej šachovej teórie) a so slovami „tak toto je ten informátor?“, súčasne za nášho vehementného presviedčania mi odovzdal členský preukaz na základe ktorého som mohol prestúpiť do iného klubu. Ešte mi utkvelo v pamäti Ferove presviedčanie súpera, aby vzdal partiu takým netradičným spôsobom. Súpera sa opýtal „Vieš, kto to boli italskí skauti?“ a vzápätí si sám odpovedal: „Balila–to“ ako, že má súper zabaliť partiu. Inokedy Fero vyhlasoval výsledky asi takýmto spôsobom: Postavil sa na pódium a hlásil, kto koľko získal bodov, napríklad povedal, že Tonkovič nezískal len nula bodov. Po nahlasovaní výsledkov došlo k rozdávaniu cien. Hlásil: “Tretia cena je „rupsok baťóh“, získava ju Ďurďovič František, daj to sem! Sám pritom držal predmetný ruksak v ruke. Raz sme boli spoločne ubytovaní asi 15–ti na izbe a v noci ma Fero zobudí so slovami „Počuješ jak henten chrápe?“ Išlo o pána Kotlárika, ktorý mal najmenej 130 kilo.
Keď už je reč o Kotlárikovi, to bol celkom slušný šachista 1. výkonnostnej triedy, ktorého príprava na súpera spočívala v slovách “Tak ja ho zarežem“. Preslávil sa tiež strelcom zvaným „kotlárik“, ktorý nikam nemôže ísť, pretože má svojich pešiakov rovnakej farby, ako tohto strelca. Kotlárik chodil zásadne na dva obedy. Najprv išiel do Carltonu a potom do Savoyky. Často sme ho vídali v spoločnosti MUDr. Tadeuša Nemca, bola to taká nerozlučná dvojica, pritom si obaja stále vykali.
Doktor Nemec bol asi o triedu lepší šachista od Kotlárika, bol kandidát majstra a dlhoročná opora Slovana v lige. Pamätám si, ako si ma raz zavolal a povedal mi „Pán Mikuláš, dnes prosím Vás príďte na partiu, viete ja si chcem obnoviť toho kandidáta“. Vedel, že ja sa predmetného turnaja (bratislavská etapa jednotlivcov asi v roku 1978) zúčastňujem sporadicky a hrozilo by mu, že by vyhral kontumačne a to by sa mu do uhratia „kandidáta“ nerátalo. Dal mi teda 100 Kčs na pivo a každý bol spokojný. Na adresu Dr. Nemca musím povedať, že som s ním prehral aj normálne na majstrovstve Bratislavy v roku 1983 a to už mal vyše 60 rokov, pričom sa umiestnil myslím že na šiestom mieste. MUDr. Nemec nezištne pomáhal všetkým šachistom aj ako lekár, bez jeho pomoci by pravdepodobne Ivan Breck (emigrovaný šachista) ťažkú autonehodu asi neprežil. Každoročne sa hrá na jeho počesť memoriál, ktorý organizuje jeho klub Slovan a jeho dcéra. V živote mal smolu, pretože mu manželka utiekla do Švajčiarska, ale ako vidieť dcéra na neho nezabudla.
Nedá sa zabudnúť i na Deža Schmidta, neúnavného šachového funkcionára. Roky sedel v telovýchovnej škole na Vajnorskej ulici a ako zamestnanec telovýchovného orgánu pomáhal s priestormi pre šachové turnaje najmä mládeže. Nezabudnuteľnými ostanú pre bratislavských šachistov jeho „etapy“. Boli to majstrovstvá jednotlivcov v skupinách (každý s každým), ktoré sa hrali 2–3 razy za týždeň od 17. do 22. hod a ťahali sa od januára až do júna. Aj v neskorom veku sme ho vídavali pri Patrónke, po skončení kola s veľkým kufrom so šachovými súpravami. Dežo dostával za každé kolo 20 Kčs, ale ja si myslím, že mu o to nešlo. Je to až neuveriteľné, koľko času sa dalo stráviť v týchto rokoch na šachu pri porovnaní s dneškom. Pravdou je, že sa to dnes vybaví jedným turnajom tzv. švajčiarskym systémom za víkend, čo predtým trvalo pol roka. Nuž, ale čo sme mali robiť, pri známych vtedajších obmedzeniach, ktoré socík prinášal, naozaj bol ten šach na niečo dobrý – trebárs pri ňom človek prišiel na iné myšlienky...
Ďalším šachovým funkcionárom bol Dr. Ernest Nový. Mal širší obzor ako Dežo, bol aj v slovenských telovýchovných štruktúrach. S jeho menom sú spojené medzinárodné akcie, organizovanie masových medzimestských zápasov medzi Bratislavou, Brnom a Ostravou a pod. Napr. v roku 1968 sme hrali v hoteli Dukla zápas asi na 25 šachovniciach s juniormi zo Švajčiarska, na odvetu o 2 týždne do Švajčiarska išlo asi 10 vyvolených, ešte sa stihli vrátiť do 21. augusta. Tiež sme hrali v priestoroch DPMB s juniormi Viedne, čo mi utkvelo v pamäti najmä preto, že sme vtedy dostali také veľké čierne cigarety Golden Smart. Pod jeho vedením sme v roku 1971 vyhrali v Prahe trojzápas dorasteneckých družstiev na 10 šachovniciach pred Prahou a Brnom. Bolo to vtedy veľké prekvapenie, veď za Prahu hrali vtedy aj Hausner a Špaček – neskorší medzinárodní majstri. Organizoval tiež medzinárodné juniorské turnaje na prelome rokov. Spomínam si, že prišiel aj silný borec zo ZSSR – Pančenko, ktorý aj turnaj v roku 1972 vyhral. V roku 1973 organizoval turnaj v dome politickej výchovy na vtedy Leningradskej (teraz Laurinskej) ulici, kde sa už objavil aj Ľuboš Ftáčnik, ktorý skončil druhý za Petránom. Doktor Nový zomrel v roku 1982. Bol židovského pôvodu, preto mal pohreb na židovskom cintoríne. Muži boli zvlášť a ženy zvlášť, museli sme mať na hlave nejakú pokrývku. Truhla bola len taká drevená debna (údajne bez klincov), po uložení tela do jamy sa za ním ponoril rabín, ktorý tam dal hrsť zeme z Izraela a niečo si pri tom mrmlal, ženy stáli obďaleč. To sú fragmenty, ktoré mi z tohto pohrebu utkveli v pamäti, naozaj zaujímavé.
Nemožno nezaspomínať si na Daňa Dohnányiho, obetavého lekára, detského neurológa. Hrali sme spolu niekoľko rokov za Športbyt Bratislava 1. aj 2. ligu. Dano bol vo svojom fachu veľký odborník, prednášal o detskej obrne aj v USA a Japonsku. Pochádzal z Trenčína, po revolúcii sa veľmi štval, dochádzal z nemocnice z Innsbrucku. Zomrel vo veku 40 rokov v roku 1992 za záhadných okolností po páde z okna bytu z paneláku v Petržalke. Ďalším šachistom – lekárom bol Miloš Borgula. On ale lekársku prax v skutočnosti nevykonával, bol niekde v laboratóriu v štátnej nemocnici na Mickiewiczovej ul. v Bratislave. Pravdepodobne trpel psychickou poruchou – stihomamom. Pamätám si, že keď sme raz išli po ulici a začalo sa stmievať, keď sa zažali pouličné lampy priškrteným hlasom povedal: “Už idú po mne“. Pred dverami do jeho bytu si bolo treba poriadne očistiť topánky, aby sme nerozniesli rádioaktívne žiarenie.
Ďalší Miloš, ktorý už nie je medzi nami je Miloš Hebelka. Vyznačoval sa veľmi rýchlou hrou, často krát teoreticky nepodloženou. Na jednom medzimestskom zápase (v Ostrave na 30 šachovniciach) rozhodca ešte usádzal naše posledné dorastenecké šachovnice, no Miloš (ktorý hral asi na šiestej doske) už analyzoval svoju partiu, ktorú za pár minút vyhral. Zrejme dostal súpera, ktorý ťahal tak isto rýchlo. Miloš bol výborným blickárom, v týchto rýchlych partiách ozaj vynikal a preto sa aj na jeho počesť hrá každoročne memoriál v bleskovej hre. Mal šachy strašne rád, aj v čase jeho pokročilej choroby s nami cestoval na zápas do Pezinka, keď už naozaj mal veľké problémy, najmä s dýchaním. Bol veľký chlap, fešák, jeho prvou manželkou bola barmanka z Tatra revue, druhou zasa sestra okresného prokurátora, ktorý ho dal na pár dní zavrieť keď mu „ušla ruka“ a dal manželke zopár výchovných. Chodil takmer denne do kaviarne Olympia, kde mali šachisti svoj nepomenovaný stánok.
Ďalším nezabudnuteľným „exotom“ medzi šachistami bol Stano Ilavský. Šach až tak dobre nehral, bol odo mňa o niekoľko rokov starší a po skončení vysokej školy stavebnej bol čašník vo Veľkých františkánoch – vychýrenej to vinárne 70–tich rokov minulého storočia. Nechával nás hrávať karty v priľahlých priestoroch vinárne, kam sme si nosili víno kúpené v obchode za 19 Kčs, a pred záverečnou neváhal predmetné víno vyliať do pripravených džbánov a zaniesť „dole“ za 66 Kčs hosťom. Stano bol z Krasňan, hrával v kaviarni Družba poker k čomu mu iný Krasňanec Petreje neustále nosil podnos s poldecákmi rumov. Bol objemný a nosil takú vestu s malými gombíkmi, ktoré od napätia pri pokri vystreľovali. Bol tiež boxerom ťažkej váhy, často krát hovoril ako vybúchal pol Jeleňa (hotel 3. cenovej skupiny v Pezinku). Od lepších šachistov poskupoval ceny, aby si zabezpečil pred manželkou alibi, že bol na šachovom turnaji. Neskôr samostatne podnikal, patrila mu reštaurácia s ubytovňou v Pezinku „U leva“. S obľubou hovorieval, že má 20 miliónov dlhov, ženu v blázinci a krokodíla. Ubytovňa pozostávala z niekoľkých izieb na poschodí a sociálnej pracovníčky zvanej Barbie. Keď som bol u neho raz na návšteve, zazvonil telefón, po čom sa na chvíľu vzdialil, keď sa vrátil oznámil mi „Prepáč, Barbie sa sťažovala, musel som vybúchať zákazníka“. Aj mu vybuchlo na námestí auto a išiel po ňom exekútor. Zomrel však prirodzenou smrťou na nevyliečiteľnú chorobu.
Nemôžeme zabudnúť ani na Petra Dolinského zvaného „Mrkavka“, pretože stále mrkal. Peter bol štíhly, strednej postavy, taký vlk samotár, mohli ste ho stretnúť neskoro v noci v Krištáľ bare. Zvykol sa „nalepiť“ na osobu, ktorú stretol a neustále čosi vykladal, až bol problém sa ho zbaviť. Bol svojim spôsobom originálny, Fero ho volal aj „úlohár“, pretože sa venoval tiež kompozičnému šachu. Ako to už býva, v kolektíve musí byť niekto na „srandu“ a ním bol Mrkavka. Veľakrát sme ho, keď sme boli asi 16–roční, naháňali aj u Deža v areáli telovýchovnej školy. Keď pred nami vyliezol na strom, tak sme na neho púšťali z hadice vodu. Neskôr sa zamestnal v Slovnafte ako operatér, čo sa mu stalo osudným, pretože utrpel smrteľný pracovný úraz.
Do zvláštnej skupiny treba zaradiť Petra Kránera. Peter zvaný tiež „Pepo“ sa presťahoval do Bratislavy z Martina po skončení právnickej fakulty. Šachy hral na úrovni prvej výkonnostnej triedy za Slovan Bratislava. Pracoval ako policajt – vyšetrovateľ u Štátnej služby na ul. Februárového víťazstva. Mal na starosti tzv. utekáčov – emigrantov, ktorí protiprávne opustili republiku. Boli to jednoduché prípady, veď páchatelia boli odsúdení v neprítomnosti, nebolo čo vyšetrovať. Dosť holdoval alkoholu, až ho napokon aj pre túto okolnosť z ŠTB vyhodili (už bol myslím vo funkcii kapitána). Na pivo plus pol deci chodil do Hasiča na Radlinského ulici, radšej trochu ďalej od krčmy Beseda vedľa „februárky“, kam chodili chľastať jeho nadriadení. Párkrát som ho tam stretol (ja som tam šiel z Justičáku), keď som sa išiel napraviť „ranným dúškom“. Jeden prítomný sudca z ľudu (colník Imro Telekeš – už dávno zomrel na cirhózu pečene) poznamenal „chlapci to poznám, to sa vám netrasú ruky od zimy“. Pepo skončil neslávne. Ešte dva roky po ukončení služby mal dorovnanie platu, robil niekde nočného vrátnika, stretával som ho ako ide na nočnú s plnou nošou piva. Zomrel za záhadných okolností vo svojom byte na Dolných Honoch – údajne vypil tekutinu z ustaľovača, alebo mu niekto vzhľadom na jeho vedomosti zo služobného pomeru s tým pomohol?
Peter Canev hral útočný šach za Kovospracujúci podnik Bratislava spolu s Dežom. Pôvodom bol Bulhar a mal rád Dunaj. Videl som ho zaveseného na okraji mosta a za jedny cigarety Bystrice ozaj skočil. Svoju životnú púť ukončil skokom z okna, keď bol v štádiu delírium tremens. Do kaviarne Olympia chodili aj Lutter s Dvorským, nerozlučná to dvojica, stále hrali spolu. Dvorský bol zavalitý a plešatý, Lutter štíhly a dosť fajčil. Lutter ale Dvorského asi o 20 rokov prežil. V kaviarni Olympia som tiež vídaval hrávať kanonika Mogyorossyho z Blumentálskeho kostola. Vtedajší mocní ho urobili cirkevným funkcionárom zrejme preto, lebo bol pokrokový farár. On totiž odoberal sovietsku literatúru – časopis Šachmaty v ZSSR. Veľmi dobre si pamätám na jeho pohreb – práve som maturoval v blízkom gymnáziu na Vazovovej, prvý raz v živote som videl pokope asi 50 farárov, údajne tam bol aj biskup z Trnavy. Bolo tam tiež veľa vozidiel Verejnej bezpečnosti, čo bolo pre vtedajšiu dobu príznačné – príslušníci boli všade tam, kde bolo zhromaždenie väčšieho počtu ľudí. Pán kanonik bol veľmi štedrý, nám mladým nosil čokolády a americké cigarety. Bol s nami aj na turnaji v Brne, pretože bol objemnej postavy, vždy nosil so sebou 2 kuchárky. Vtedy v Brne sme ho nevedeli nájsť, nakoniec sa ukázalo, že je s kuchárkami zamknutý na izbe.
Ďalšími intelektuálmi, ktorí navštevovali predmetnú šachovú kaviareň bol pôrodník doktor Ramharter, ktorý hrával s advokátom doktorom Laxom. O doktorovi Laxovi sa hovorilo, že málokedy prehral súdny prípad, nevedno kedy sa stíhal popri šachu pripravovať, asi mal šikovných koncipientov. Hrával s nami aj Jano Žurek, ktorého špecialitou bolo, že počas šachového zápasu družstiev, keď sa vyžaduje absolútne ticho s obľubou telefonicky zisťoval, aké boli vytiahnuté čísla športky. Krátko pred tým ako sa mal druhý raz ženiť (už bol po päťdesiatke) dostal porážku, zo svadby zišlo a svoj život dožil v dome s opatrovateľskou službou. Vlado Harašta bol kandidát majstra, opora Slovana. Tiež hodne fajčil, príznačný bol tým, že často si zapálil z roztržitosti aj dve naraz, a cigarety si „požičiaval“. Bol vysokoškolským učiteľom na prírodovedeckej fakulte, ako som ho tam stretol, povedal mi, že je rád medzi mladými ľuďmi, aj keď za nízky plat učiteľa. Miro Maláč hrával tiež za Slovan, dosiahol titul kandidáta majstra, nebol až taký talent na šach, ale zato veľký „dríč“. Veľa hral aj korešpondenčne. Počul som, že pre šach ani nešiel na vysokú školu. Bol veľmi poctivý a obetavý pracant, na čo doplatil aj vo svojej robote ako projektant, veľa si toho „nakladal“. Hovoril mi, ako je rád že už je konečne na dôchodku. Popri dôchodku stále pracoval a prakticky za pár mesiacov po šesťdesiatke zomrel na silný infarkt.
Na rozdiel od Mira sa vysokého veku (nad 80 rokov) dožil profesor Hukel zo Slávie SVŠT. V povojnovom období patril medzi najlepších šachistov na Slovensku. Bol učiteľom, pôsobil aj ako inšpektor na Ministerstve školstva, niektorým šachistom (aspoň pokiaľ ja viem) pomohol s prijatím na vysokú školu. Žil sám, zomrel zabudnutý v dome s opatrovateľskou službou niekde na strednom Slovensku. Šachová verejnosť sa o jeho úmrtí dozvedela neskoro, nebol nikde o tom ani oznam, hoci by si to bezpochyby zaslúžil. Popri šachu pôsobili tzv. dobrovoľní funkcionári, ktorí nezištne pomáhali organizovať šachové podujatia. Spomeniem Dominika Píša zo Slávie, ktorý organizoval najmä mládežnícky a vysokoškolský šach a tiež pána učiteľa Pribulu s Ondrejom Rintelom, ktorí sa venovali mládeži. Jožo Novomestský zasa založil šachovú školu. Chodili k nemu deti od 7 rokov a v rámci svojich možností ich za mierny poplatok tejto hre učil. Spomínal mi, že si k nemu uložil jeden rodič dieťa a vzniknuté osobné voľno využil na účely manželskej nevery, na čo manželka prišla a spravila v šachovej škole škandál. Isté základy šachu vedel naučiť, problém ale nastal, keď mu niektorí svojim šachovými vedomosťami prerástli cez hlavu. V tejto súvislosti nemôžem nespomenúť i doktora Žitňana (už dôchodcu) z Pionierskeho domu, presnejšie Ústredného domu detí a mládeže Klementa Gottwalda, u ktorého som sa zapísal ešte ako 7–ročný. Doteraz mi utkveli v pamäti jeho 4 hlavné zásady, hlavná z nich bola zabezpečiť si ústupové cesty pre našich dôstojníkov. V pamäti mi tiež utkvel jeden šachista z Nitry, inžinier Krylov. V roku 1976 sme hrali na Košickej, kde mal klub Doprastav Bratislava, spomínané etapy majstrovstva jednotlivcov. Vo vedľajšej miestnosti bežal zápas Československo–Juhoslávia, semifinále majstrovstiev Európy vo futbale. Samozrejme, že miestnosť bola plná fanúšikov a aj my šachisti sme sa vždy po vykonanom ťahu išli pozerať na televízor. Potiahol som, a sadol som si vedľa Krylova. To bol pre neho signál, že je na ťahu a tak sme sa striedali. Raz som rýchlo potiahol a sadol som si na obvyklé miesto vedľa neho. Ten však ostal sedieť, pretože asi nepostrehol, že ja som sa medzičasom vzdialil a potiahol. Tak sme sedeli vedľa seba, on si myslel, že ja som na ťahu, ja som pri tom vedel aká je pravda, že čas beží jemu. Po čase sa mi ho uľútostilo a povedal som mu, že čo nejde potiahnuť, veď mu beží čas, na čo mi on povedal “Ako to, predsa Vy ste na ťahu“!. Na moje ubezpečenie, že je na ťahu on sa predsa šiel presvedčiť, pričom s hrôzou zistil, že mu ostáva na celú partiu pár minút, čo sa už nedalo zvládnuť a po krátkom čase prehral. Priznávam, nebolo to z mojej strany celkom fér, ale v duchu som sa sám pred sebou ospravedlňoval, že svoj čas si má strážiť každý sám. Medzi nami už nie je ani Milan Šrámek. Začínal hrávať vo Vinohradoch na Sokolskej ulici, neskôr hral v súťaži družstiev za Krasňany. Milan vyrastal v Líščom údolí v Karlovej Vsi vo vinohradníckej rodine. Ja si ho však pamätám ako čašníka. Istý čas pôsobil v kaviarni Astra v Ružovej doline a keďže ja som býval blízko, často som ho navštevoval. Vždy som sa čudoval ako môže robiť čašníka s takými čiernymi nechtami od špiny. Neviem, či bol v tom čase, keď sme boli v kontakte ženatý, ale raz pred Vianocami prišiel ku mne v podvečer na návštevu s vianočným stromčekom a s priateľkou. Nakoľko som mal jednoizbový byt, tak som išiel spať do kuchyne, čo už... Medzi nami už nie je ani trnavák Paľo Červenka, ktorý študoval v Bratislave. Vypracoval sa na silného šachistu a oporu prvoligovej Trnavy. V Bratislave mal strýka sochára, ktorý mal na Pionierskej ulici ateliér. Pamätám sa, že raz sme tam išli celá partia z vinárne Perugia, ateliér bol priestranný, plný sôch ženských aktov, keď tam prítomné dievčatá pobehovali, tak sa nám zdalo ,že sa aj tie sochy rozhýbali... Spomeniem niektorých šachistov z Dopravného podniku, ktorí boli na začiatku 70–tých rokov už takmer dôchodcovia, alebo v neskoršom veku. Boli to páni Zeljenka, Panák, Kerepecký, Mihal, Low, Ugrocký, Tonkovič. Dvaja posledne menovaní boli silní šachisti prvej triedy, hrali za áčko. Pán Ugrocký mal chatrné zdravie, hovorilo sa že sa na ňom podpísal vtedajší režim, keď ako účtovník podpísal nejakú faktúru a celkom nevinne si odsedel pár rokov. Tonkovič bol taká fajta, zdravý, stále štíhly, ak by ho nezrazilo auto pred PKO (kam chodil tiež hrávať šachy), ešte by si nejaký ten rok iste požil.
Dušan Mikuláš